Ján Ovšonka – narodil sa 19.1.1921 v Matiašovciach. Po smrti obidvoch rodičov sa ako 18-ročný staral o svojich mladších súrodencov. Na vojne a v zajateckých táboroch strávil 6 rokov. Spolu s manželkou Máriou vychovávali 6 detí. Počas 17 rokov účinkovania na čele obce a vo funkcii poslanca okresného národného výboru v Poprade sa vybudoval obecný úrad s kultúrnym domom a okrúhlou reštauráciou, bolo elektrifikované verejné osvetlenie v obci a zvonica, postavilo sa oplotenie Horného cintorína a bol vymaľovaný interiér kostola sv. Petra a Pavla. Povodňou strhnutý most na ulicu Pod lesom bol vybudovaný a slúži dodnes. Boli vybudované obecné garáže, kde sa prevádzkovala pridružená výroba, ktorá dosahovala zisky, uznanie a poskytovala mnohým občanom prácu či už na stavbách v obci, v Zamagurí či po celom Slovensku. V pozícii predsedu Miestneho národného výboru sa staral nielen o verejný život v obci, ale aj o súkromný život občanov. Neraz aj v nočných hodinách pomáhal riešiť spory v rodinách a zjednával nápravu na úkor vlastného zdravia a rodiny..
Bernard Pánči - narodil sa 12.9.1922 v Bielom Potoku pri Ružomberku. Vyštudoval gymnázium v Ružomberku a za kňaza bol vysvätený biskupom Jánom Vojtaššákom v roku 1946 v Spišskej Kapitule. Ako kaplán pôsobil vo farnostiach Oravské Veselé, Námestovo, Liptovský Mikuláš a Rabča. Dňa 13.januára 1958 bol obvinený z velezrady a o 5 mesiacov nato odsúdený na 13 rokov odňatia slobody. V roku 1962 mu bola udelená amnestia. Potom pracoval ako robotník v papierňach v Ružomberku. Od roku 1966 začal opätovne pôsobiť ako kňaz vo farnosti Vyšné Ružbachy, kde zotrval 21 rokov. Od roku 1987 pôsobil v Matiašovciach, kde bol až do roku 1999. V tomto období pomáhal pri budovaní kostola Sedembolestnej Panny Márie na ul. Potok a pomáhal aj pri výstavbe novej fary. Od roku 1999 pôsobil ako duchovný správca v komunite sestier Vincentiek v Močenku. Do svojej smrti žil v kňazskom domove v Spišskej Kapitule. Zomrel na Bielu sobotu 19.4.2014 v Levočskej nemocnici a je pochovaný v rodinnej hrobke v Ružomberku.
Andrej Bednár - narodil sa 28.1.1945 v Matiašovciach, na ktoré nezanevrel počas svojho života. Štúdium ho bavilo, pretože okrem povinnej školskej dochádzky, ktorú absolvoval v rodných Matiašovciach a Spišskej Starej Vsi, bol absolventom poľnohospodárskeho odborného učilišťa v Starej Ľubovni či v Liptovskom Hrádku. Ďalej navštevoval chemické učilište vo Svite a Akadémiu humanitných vied v Košiciach. Na sklonku života sa dal na štúdium na Univerzite tretieho veku Mateja Bela v Banskej Bystrici so zameraním na cestovný ruch, diplomatické právo a etnografiu. Bol slobodný a býval v Poprade. Venoval sa písaniu poézie, prózy, poviedok, povestí a článkov hlavne o rodnej obci či Zamagurí. Publikoval v mnohých časopisoch. Dňa 21.11.2006 zomrel.
Ján Kostka - narodil sa 25.1.1951 v Matiašovciach. Základnú a strednú školu navštevoval v rodných Matiašovciach a Spišskej Starej Vsi. V štúdiu pokračoval aj na hotelovej škole v Kežmarku. Spoločne so svojou manželkou a 3 deťmi sa trvalo usadili v osade Potok. Pracoval na rôznych pozíciách, bol aktívnym členom predstavenstva Jednota Poprad a tri roky vykonával funkciu poslanca obecného zastupiteľstva. Bol jedným z hlavných iniciátorov výstavby kostola Sedembolestnej Panny Márie na ul. Potok, pretože v roku 1990 bol pri svätom otcovi Jánovi Pavlovi II. v Bratislave posvätiť základný kameň. Už o dva roky neskôr spoločne s obyvateľmi tejto časti obce odovzdával kľúče od najmladšieho chrámu v Zamagurí pomocnému otcovi biskupovi Andrejovi Imrichovi. Pokiaľ mu to zdravotný stav dovoľoval, vytrvalo a ochotne vykonával funkciu kostolníka a aktívne sa podieľal vo veciach cirkevno-náboženských. Tri roky bojoval so zákernou chorobou, až napokon dňa 5.7.2005 svoj boj prehral.
Jozef Baďo – narodil sa 2. februára 1932 v obci Lúčky pri Ružomberku. Po absolvovaní pedagogického štúdia sa stal učiteľom, kde jeho prvým pôsobiskom boli Kysuce. Následne po skončení základnej vojenskej služby nastúpil ako učiteľ v rodných Lúčkach, kde pôsobil do roku 1964. Spolu s manželkou Teréziou a dvoma dcérami sa v tom istom roku presťahovali na Zamagurie, do obce Matiašovce. Tu začal pôsobiť ako učiteľ malotriednej školy, neskôr sa stal jej riaditeľom a túto funkciu vykonával až do konca života. Okrem profesie učiteľa, čo bolo nielen jeho povolanie, ale aj poslanie, sa celou svojou dušou začal venovať šíreniu osvety a kultúry v obci. Dlhé roky režíroval ochotnícke divadlo, viedol kroniku obce, venoval sa sčítaniu obyvateľstva, bol predsedom Zboru pre občianske záležitosti, zabezpečoval činnosť tunajšieho kina, organizoval školské poznávacie výlety pre deti a mal množstvo ďalších aktivít. Krajina a príroda Pienin mu učarovali a prirástli k srdcu. I keď sa po goralsky nenaučil rozprávať, tunajších ľudí mal rád, rozumel im a snažil sa im pomáhať v každom smere. Bol človekom, ktorý žil svoj život skromne, čestne, priamo a zásadovo. Bol to človek s prirodzenou autoritou, veľkým srdcom a širokým, až šibalským úsmevom na tvári. Avšak vo veku 58 rokov ho z aktívneho života a mnohých nesplnených plánov vytrhla zákerná choroba, ktorej dňa 15. augusta 1990 podľahol a navždy nás opustil.
